Keď beh prestane byť trestom

A vieš čo? Veľkú rolu v tom, že som vôbec bežal a neskôr znova vybehol, má Šárka. Parťáčka, ktorá so mnou ten MUTR odbehla. Je to presne ten človek, čo ti nenásilne pripomenie, že svet nie je len práca a bicykle, ale tiež pohyb, smiech a spoločné kilometre. A tak spolu občas vybehneme. Žiadna veľká veda, žiadne výkonnostné dráma. Proste beh, kde sa dýcha telom aj hlavou.

Raz som si uvedomil, že moje staré Feline už majú to najlepšie za sebou. Bol čas posunúť sa ďalej. Zobral som si Saucony Peregrine 15. Bez dlhého rozmýšľania som ich vzal na prvý beh k jazeru Milada. A tam sa to stalo: cítil som sa ako Usain Bolt v rekreačnom móde. Ale to nebolo všetko! Peregrine 15 si zaslúžia vlastný odsek.

Vďaka tomu všetkému som bežal s pocitom, že to ide samo. A to je u mňa, “človeka”, ktorý beh dlho obchádzal v širokom oblúku, skoro malý zázrak. Do toho všetkého ma pri behu sprevádza Garmin Fenix 7X. Sleduje tempo, čas, tep, všetko poslušne ukladá na Stravu, kde si potom pripadám takmer ako analytik vlastného výkonu. Aj keď v skutočnosti som stále nováčik, ktorý práve objavuje radosť z behania.

Nikdy by ma nenapadlo, že beh ma raz takto nenápadne zaskočí. Že z veci, ktorú som bral ako trest, sa stane malá každodenná úľava. Naháňam sa za kilometrami, neskladám si vavríny. Len vybehnem, dýcham a nechám svet, nech sa vyrovná podľa vlastného rytmu.

Možno nebežím rýchlo. Možno nebežím pekne.
A to mi zatiaľ stačí.