Korsika GR 20 – cesta tam a zase späť za novým českým rekordom

Všetko sa začína v roku 2023, keď ma moji skvelí kamaráti Jarda a Honza berú so sebou na prvú skúsenú s týmto stredomorským francúzskym ostrovom. Zvyčajný čas zdolania sa pohybuje medzi 10 – 13 dňami. My to v roku 2023 zvládame s Jardom (napokon bohužiaľ bez Honzu) za 5 dní. Český rekord je 4,5 dňa a ten sme tento rok dokázali prekonať s novým cieľovým časom 72 hodín!

Publikované: 27. 8. 2026

1 min. čítanie

Grande Randonnée, ten VEĽKÝ VÝLET

Poznáte to. V živote máte jedno miesto, kam vás to neustále ťahá, alebo máte miesto, ktoré je pre vás osudové, a pre mňa sú to hory, vysoké vrcholky ťažko dostupných miest, kam sa bez výbavy síce dostanete, ale stojí vás to množstvo síl. V roku 2023 sa pre mňa týmto miestom stáva prechod korsických hôr. Môj prvý veľký trail. Pohľadom z dnešných skúseností je úsmevné, s akou výbavou som na kopce vyrazil. O prvom putovaní som po návrate písal, 5 dní do cieľa bol výkon hodný obdivu, a to som ešte nevedel, že sa vtedy v hlave jedného z nás zrodila myšlienka...

Články

Beh, hiking

Velký výlet: GR 20 - Grande Randonnée

Zobraziť príspevok 1

Nový český rekord alebo GR 20 za 3 dni

Držiteľom absolútneho rekordu je Francois d´Haene s časom 31 hodín a 6 minút. Naše ambície rozhodne nie sú také vysoké, ale český rekord je cca 4,5 dňa a to už sa zdá prekonateľné. Jarda nám trasu napočítal tak, aby sme ju zvládli za 3 dni, teda 72 hodín. Presvedčiť ma nie je ťažké a začína tvrdá príprava. Stovky kilometrov horizontálnych aj vertikálnych, nabehaných, nachodených, odplávaných, odjazdených na bicykli, so záťažou, bez nej, v daždi, na slniečku, v snehu, v hmle, v mraze, po cestách, po chodníkoch, po kameňoch, po lesoch, po lúkach, po prašných cestách aj mimo nich.

A zrazu je to tu. 15. júna 2025 o 6 ráno a Jarda s Honzom ma vyzdvihujú pri letisku Václava Havla a cez Nemecko a Rakúsko schádzame do talianskej Savony. Nastupujeme na trajekt a 16. júna o 8 ráno vychádzame na pevninu Korziky. Ľahké mrazenie v chrbte vyvolané návratom na miesto činu zažijem ešte niekoľkokrát. Kaviareň, francúzske dobroty, vynikajúca káva nám spríjemňujú čakanie na polnoc.

A zrazu je to tu. 15. júna 2025 o 6. hodine ráno ma Jarda s Honzom vyzdvihujú pri letisku Václava Havla a cez Nemecko a Rakúsko schádzame do talianskej Savony. Nastupujeme na trajekt a 16. júna o 8. hodine ráno vychádzame na pevninu Korsiky. Ľahké mrazenie v chrbte vyvolané návratom na miesto činu zažijem ešte niekoľkokrát. Kaviareň, francúzske dobroty, vynikajúca káva nám spríjemňujú čakanie na polnoc.

Pripraviť, pozor, štart

Povaľovanie sa na pláži, preložené obedom, sú v teplom počasí krásne kratochvíle, ale práve po obede jeden z nás zrazu ujde na WC a zrazu zisťujeme, že máme všetci drobné tráviace problémy. Jarda je zasiahnutý najviac, ja s Honzíkom to skúšame osvedčenou dezinfekciou tráviaceho traktu zapiť. Polnoc sa blíži. Stretávame sa pri stane, prípravy vrcholia. Jardovi je lepšie. Mne horšie. Napriek tomu…. 0:01 hod…. Ideme. Sme na trati.

Opúšťame dedinku Calenzana a hurá na vrcholky. Piate odskočenie do 10. kilometra mi spotrebuje zásobu papierových vreckoviek na 3 dni. Začiatok „z ríše snov“. Vedeli sme, že to bude náročné, hovorili sme si, hlavne sa z toho ne..., ale úplne sa to nepodarilo… Každopádne ideme, bojujeme.

Tlak na vodu je vyšší, na jedlo naopak nižší. Prekonávame prvé zaujímavé kopce, známe miesta, niektoré výstupy sú po tme náročnejšie, než si ich pamätám. Ale zmena v podobe pôvodnej váhy z roku 2023 (na chrbte 10 kg vecí) a súčasných 4 – 5 kg je prívetivejšia. Opäť, ako pred rokmi, stretávame množstvo zvierat, ktorých svietiace oči sa vynárajú z čiernej noci vo svetelnom kuželi našich čeloviek.

Prvý východ slnka na Bocca di Pisciaghja v 1 940 metroch nad morom je prekrásny. Vysoké hory osvetlené prvými lúčmi ranného slnka sú nezabudnuteľné. Ostré kamene, výstupy, zostupy, známe miesta, kde som sa vtedy stratil, kde som mal krízu a teraz už nie, a mnoho ďalších spomienok. Refuge (niečo ako kemp) de Carozzu – sladké pokušenie, kolá, oriešky, tuniak, pečivo, skrátka všetko, čo potrebujeme. A to máme za sebou len necelých 19 kilometrov. Obľúbený hojdací kovový most nás trochu rozptýli, no zábavu opäť strieda veľká drina. Refuge d´Ascu Stagnu (23,5 km) a prvé stretnutie s Honzom. Dokonale pripravený support. Stoličky, ovocie, sušienky, studené pitie, pečivo, mäso, syry, no skrátka všetko. Honza nás uisťuje, že aj on si prešiel črevnými problémami, no to už hádžeme za hlavu a po občerstvení vyrážame všetci traja spoločne ďalej. Zaspomíname si na spoločné chvíle strávené nielen na tomto traile. Len čo sa však rovina začne opäť horsky dvíhať, Honza sa s nami lúči a ide chystať prvý nocľah.

Monte Cinto - najvyšší bod nášho putovania

Ja s Jardom začíname stúpať na najvyšší bod (2607 m n. m.) nášho putovania, a tým je sedlo pod najvyššou horou Monte Cintom. Stretávam prvé snehové platne, výstup je veľmi náročný. Kameňov nie je veľa, svah je veľmi strmý, pokrytý tenkou vrstvou jemného piesku. Jarda má za mnou takmer 40 minút meškanie a neskôr priznáva, že pre neho ide o najťažší moment nášho putovania. Napriek tomu to nevzdáme. Ideme ďalej. Refuge Ciuttulu Di I Mori je pamätné miesto roku 2023, keď nás postihla s Honzom veľká kríza v podobe úzkostí, hypoglykémie, pekelnej zimy a nervozity. Tento rok prichádzam na toto miesto celkom s úsmevom, ale vysoká nadmorská výška a mierny vietor mi celkom rýchlo berú veľké množstvo tepla, ktoré by som skôr využil, než ho tu nechával na kopcoch. Jarda je mi v pätách a zrazu sa z cieľovej destinácie objavuje Honza. Opäť v úlohe dokonalého záchrancu. Vidí ma. Vytiahne páperovku, sladkú tyčinku, chlieb a klobásu. A mne je dobre. Pri zostupe do Castel de Vergio, kde musíme preskočiť niekoľko kravičiek, ktoré stáli na ceste, sa konečne dostávame k stanu, sprche a zázemiu. Honza všetko dokonale pripravil a my si okolo 22:30 líhame do spacáka.

Vstávame o 2 hodiny. Rýchle raňajky, všetko nechávame ležať, berieme batohy a ideme. Zvieratá nechápu, kto im narúša nočný pokoj, a my nechápeme, keď nás okolo 4:30 predbehne niekto ako Kilian Jornet. Celý druhý deň sa nesie v dobrej nálade, spomienkach na cestu spred dvoch rokov a krásnom počasí. Stretnutie s Honzom až na dnešnom 41. kilometri pri meste Vizzavona. Ja sa cítim výborne, Jarda navrhuje rozdelenie sa do posledného úseku, ktorý meria 24 km, aby sme sa navzájom nezdržiavali. Súhlasím a prakticky vybieham ďalej. Čas cca 18:30. Všetko ide dobre, ako po masle, až do tmy.

Rozdeliť sa či nerozdeliť? To je to, o čo tu ide.

Je neuveriteľné, čo všetko dokáže urobiť tma. Strata orientácie, zídenie z cesty (niekoľkokrát), strach zo zvukov okolo. Prichádzam tesne pred polnocou na ďalšie miesto, kde máme postavený stan. Col de Verde. Honzovi ostáva rozum stáť, čo sme s Jardom schopní vydržať. Dám si sprchu, ľahnem si do spacáka a hovorím, že o plánovaných 4:00 hod určite nevstávam. Jarda prichádza o hodinu neskôr. Ani sa nesprchuje. Len si na špinavé veci berie čisté, aby si nezašpinil spacák.

O 4:20 sme na trati. Nemohol som v tom Jardu nechať. Keď to predsa môže on, môžem aj ja. Je ticho. Prehodíme pár slov, ale výrečné to nie je. Zhodneme sa, že rozdelenie predchádzajúci deň bola chyba. Sľúbime si, že už to neurobíme. Pokračujeme ďalej. Jarda je zoslabnutý, ja sa cítim celkom dobre. Prichádzame do refuge d´Usciolu. Ja zjem jedla za 4 turistov, Jarda sotva za seba. Pri odchode nám nad hlavou poletuje helikoptéra. Čas sa nám prehupne cez poludnie, teplota šplhá k 38 °C a chytá ma moja prvá kríza. Ale poriadna. Chodidlá pália, všetko bolí a hlavne hlava nechce. Jarda naopak chytá moju predošlú energiu a na cca 7 kilometroch získava skoro hodinu náskoku. Pri stretnutí sa na mňa pozrie a úplne nekompromisne mi navrhuje koniec. Vie, že to nevzdám, a už len pomyslenie na to, že by som mal končiť, ma šialene nakopne. Bežíme.

Veľké finále veľkého výletu = nový český rekord!

Míňame ľudí z Česka, ale nie je čas na rozprávanie. Pribieham k studničke a Jarda pomaly nariaďuje rozdelenie. Cíti, že keď budem pred ním, mohlo by to byť pre nás oboch motivačné. Skutočne sa čoskoro dostávam poriadne dopredu a pribieham na refuge d´Asinau. Dám si 4x snickers tyčinku a 4x colu. Hodím to do seba za prítomnosti nechápavých pohľadov prítomných hostí a bežím pod jedny z najkrajších skál na Korsike, pohorie Bavelské ihly.

Zdolanie posledného úseku ide dvoma spôsobmi. Cez alebo okolo. Cez – strmé, náročné fyzicky aj technicky, ale kratšie. Okolo – miernejšia cesta, relatívne rovná, o 4 kilometre dlhšia. Vyberám prvý variant. Po výstupe hore sa púšťam cez ihly, ale zídem zo správnej cesty. Panikárim a neviem sa zorientovať. Strácam dobrých 45 minút. Nakoniec som cestu našiel, ale to, že sa treba otočiť šikmo za seba smerom hore ako smer správnej cesty, som nečakal.

18 kilometrov do cieľa. Prichádzam do dedinky Bavela. Čaká tam Honzík. Prudko na seba kričíme. Ja chcem ďalej, ale mám kopu požiadaviek, chcem si vysypať veci, vziať nové ponožky, nechcem jesť ani piť, Honza chce všetko opačne. Nakoniec vyhrá. Pri mojom odchode prichádza niečo, čo sa podobá Jardovi – šiel okolo, je unavený, vyčerpaný. Bežím ďalej. Mám 5 hodín na 18 kilometrov. 170 km v nohách. Skoro 7 hodín spánku za 2 noci. Padá tma. Čo sa dialo v tej tme, sa ani nedá opísať. Skákanie po skalách, cez stromy, korene, potoky, do prielomov, do neznáma. Pôlnoc sa blíži a ja viem, že sa blížim k cieľu. Dedinka Conca je už za rohom.

Mapy hovoria, že by som mal byť v cieli cca o 23:56 hod. Som. Stihol som to aj so stratou mobilu, na ktorú ma upozornili hodinky po cca 150 metroch. Ja som v cieli do 72 hodín, ale čo Jarda? Pôlnoc sa blíži a ja som smutný. Mojou krízou som Jarda zastavil a on to snáď nestihne. O 23:59:20 sekúnd sa zrazu do ticha ozve dupot a Jarda je tu, zvládol to. Padáme si okolo krku a neveríme tomu. Sme českí rekordmani. Dávame na oslavu panáka a snažíme sa pozbierať…

A potom? Už to poznáte. Hovoríte: „Už nikdy“. Na druhý deň: „Kedy zas niekam pôjdeme?“ Regenerácia cca 14 dní a spomienky na celý život. Späť lietadlom cez Ženevu do Prahy a potom hurá zase za táru.