Noc Tuleních pásov po ročnej pauze v race setupu

Pre mňa osobne to bola tento rok celkom výzva. Minulú sezónu som musel úplne vynechať kvôli operácii kolena, takže návrat na štart nebol úplne samozrejmosťou. Našťastie operácia dopadla dobre, rehabilitácia prebehla, ako mala, a ja som sa cítil pripravený. Veľa mi pomohli aj dobré snehové podmienky, ktoré tento rok konečne dovolili sa na skialpinistické preteky rozumne pripraviť.

Veľkým impulzom pre tohtoročný návrat bolo aj nové vybavenie. Po rokoch skúšania, kompromisov a premýšľania som sa rozhodol ísť naplno do pretekárskeho setupu. Konkrétne som si vybral lyže, viazanie a topánky Dynafit Mezzalama. Doplniť som ich závodnou kombinézou Dynafit DNA a novou prilbou Dynafit Blacklight. Celý set pôsobí extrémne ľahko, ale zároveň pevne a presne - presne tak, ako človek u race vybavenia očakáva. V kombinácii so stúpacími pásmi Pomoca všetko fungovalo skvelo a hlavne prirodzene, bez toho, aby som mal pocit, že s výbavou bojujem.

Samotný závod mal štart, ako už tradične, priamo v Peci pod Sněžkou. Najprv slávnostný sprievod mestom - na topánkach, s lyžami upevnenými na batohu - a potom presun na miesto ostrého štartu. Ten bol tento rok o trochu neskôr, o 17:20. Vďaka veľkému počtu účastníkov bola už cesta na ostrý štart poriadna tlačenica a miestami to bol dosť boj o pozíciu. Spätne sa ukázalo, že práve toto bolo pre slušný výsledok dosť zásadné.

Zo štartovacej brány sme totiž vybiehali niekde z konca prvej tretiny štartového poľa a ten kilometer behu po asfalte až k úpätiu lanovky vedúcej na Růžohorky bola pekná mela. Posunúť sa nám síce o niečo podarilo, ale pri nástupe do stopy na lyžiach (konečne) už bolo čelo závodu ďaleko pred nami. Prvé stúpanie bolo technické, čo mám rád - racové pásy Pomoca ma podržali a ľahké krátke lyže bola radosť ovládať v technických cik-cak pasážach. Priestoru dostať sa viac dopredu však bolo minimum.

Na vrchole nás čakala prvá občerstvovačka, ktorú mal k mojej radosti na starosti náš partner Chimpanzee. Siahol som po jednom gele a horúcom ionťáku, čo bol mimochodom výborný nápad pri mraze, ktorý hore panoval. Potom rýchlo pásy dolu, prepnúť sa do zjazdu a vyraziť na Portášky.

Pri zjazde po lesnej ceste i na vrchole Portášok bola hustá hmla a aj keď som cestu celkom poznal, chvíľami som vôbec netušil, kam idem, a musel som tlmiť výkon na svojej čelovke Silva.

Pod Portáškami vo Veľkej Úpe sme s parťákom opäť nasadili pásy, dobehli kus po ceste späť do stopy a začali druhé stúpanie Javorím dolom. Toto stúpanie už bolo viac do ťahu a v tempe. Pri mojich predchádzajúcich štartoch mi tento kopec moc nechutil, ale tento rok som sa cítil podstatne lepšie a užíval si skvelú atmosféru, ktorú diváci popri trati dokázali vytvoriť. Ako vždy bol najväčší ruch na druhej občerstvovačke pri Dakote. Tam som siahol už len rýchlo po niečom na pitie a kúsku Fidorky a bez zastavenia sme stúpali ďalej.

Zjazd z Javora bola taká rýchlovka, potom ďalšia zastávka na nasadenie pásov, krátky výbeh a finálny zjazd cez Zahrádky do cieľa.

Trasu dlhú niečo cez 13 km s 1 000 nastúpanými metrami sme nakoniec zvládli za 1 hodinu a 45 minút, čo stačilo na celkové 37. miesto a 11. miesto v kategórii muži 2.

Z výsledku nijako nadšený nie som, ale aspoň je motivácia makať ďalej a budúci rok to zase o kus posunúť. Bez ohľadu na výsledok sme si atmosféru pretekov užili naplno a tradičné vyhlásenie s afterparty na Klondiku to len podčiarklo.

Takže skialp zdar a budúci rok v Peci znovu na štarte NTP!