Behaj Lesy Karlštejn – Príroda, kopce a trochu diskotéky

Po chvíli sa dostaneme k asi najväčšej „atrakcii“ – lomu Amerika. Zbeh je skôr na istotu. Nemá zmysel sa niekam zbytočne hnať a riskovať zranenie. Svoje alebo niekoho iného. V protismere stretávame ľudí, ktorí bežia trasu 30 km. Borci. Už sme na dne lomu. Pripomína to tu obrázky z filmu Poklad v Striebornom jazere. Niekto si tu robí selfie. No nič. Na romantiku nie je veľmi čas. Čo sme zbehli, musíme zase vybehnúť. Tým, že je príjemných 13 stupňov, nie je to taký očistec ako v lete, keď do vás praží slnko, skaly sú rozpálené a vzduch sa ani nepohne. 

Ani to netrvalo dlho. Stúpanie je dlhšie, ale nie veľmi prudké. Skôr tempárske. Zbiehame do dedinky Mořina. Beží sa po lúke, kde je širšia a pevná cesta. Oplatí sa teda predĺžiť krok a pustiť to z kopca dole a získať pár sekúnd „zadarmo“. 

Teraz nás čaká ďalší výbeh nad Mořinu. Je dlhší než ten predošlý. Mám ho rád. Hlavne kvôli fanúšikom popri trati. Pri jednom dome hrá disko, pán domáci má vozembouch. Nezdá sa to, ale človeka to celkom nakopne. 

Sme hore. Pred nami je skôr rovinatý úsek so zbehom k ceste. Snažím sa vydýchať a uistiť sa, že je to dobré. Nie je. Trochu sa mi dvíha žalúdok a hlavne ma chytajú kŕče do brucha. Našťastie je o chvíľu občerstvovačka. Na nej na chvíľu prejdem do chôdze. Trochu lepšie, ale nie o veľa. V nasledujúcich 6 km mi beh veľmi nechutí a snažím sa minimalizovať straty.

Zatiaľ to ide. Hlavne v pokoji, plynulé tempo a nenechať sa vyblázniť. Nikto neblázni. Časť ľudí prechádza do chôdze. Niektorí sa zase rozbehnú a dobehnú ma. Snažím sa bežať súvisle. Toto cukanie nie je pre mňa, ale každému vyhovuje niečo iné. Občerstvovačka. Posledný pohárik s ionťákom a vodou, ide sa zase na to. Nie je na čo čakať.

Kopec sa začína uťahovať. Na konci tohto úseku ďalšie prudké miesto. Rvem to na silu a nejako to prebehnem. Trochu sa to narovnáva a človek si môže trochu vydýchnuť. Ale len na chvíľku. Zase stúpanie zakončené kratším „brdkom“. Zase to rvem skôr na silu. Pripadá mi, že som ho skoro vysprintoval. Skupinka, s ktorou som bežal, je síce za mnou, ale nohy mi totálne stuhli. Prechádzam do trochu voľnejšieho tempa. Trochu naťahujem krok.

Podľa cedúľ už vidím, že zostáva cca 400 m do cieľa a cez les je už vidieť cieľovú lúku. Dobre. Ešte to trochu popoženiem. Už som na cieľovej lúke na posledných 50 m. Prechádzam do „šprintu“. Ja viem, malichernosť, keď človek beží niekde okolo 200. miesta, ale mňa to baví.

Míňam borca v sivom tričku. Výzvu prijíma a tiež zrýchľuje. Tak dobre, bude sranda. Je kúsok za mnou, ale… začína ma ťahať sval zozadu na ľavom stehne. Neomylná predzvesť kŕčov. Zvoľním. Predbehne ma, ale nie o veľa. Posledných pár metrov. Ešte to skúsim. Kus…kŕč sa zakusol nemilosrdne a do cieľa doskáčem po jednej nohe.