MUTR v Mikulově: môj prvý bežecký pretek

Deň pred pretekom som ležal ako lazár a dúfal, že ma babičkine recepty postavia na nohy. Cesnak, med, zázvor. Vyzeralo to skôr na domáci elixír proti upírom než na prípravu športovca. Ale ráno som vstal. Nie žeby som bol plný sily, skôr už nebolo cesty späť.

Cesta autom do Mikulova mala svoje čaro. V aute hrala pieseň Vielleicht Vielleicht a to tak, že reproduktor skoro vyskočil z palubnej dosky. V rytme nemeckej energie som premýšľal nad úplne zásadnou otázkou: bežať v dlhom alebo v krátkom? Vonku to nevyzeralo zle, ale Krušné hory sú nevyspytateľné. Hneď ako som dorazil na miesto a otvoril dvere auta, bolo rozhodnuté, v dlhom. Mikulov ma privítal typickým jesenným počasím, len sneh chýbal. Chlad, vlhko, zatiahnuté, presne tak, ako to má byť.

Na štarte bolo veselo. Stretol som sa s kolegyňami, ktoré som pred pár týždňami nabudil, aby šli bežať so mnou, pretože kto by chcel trpieť sám, že áno? Fotili sme sa, smiali, povzbudzovali a všetci sme sa tvárili, že to bude „na pohodu“. A potom to prišlo, výstrel.
„Tý jo, štart! Bežíme!“
Adrenalín vystrelil rýchlejšie než my. Naštartoval som sa a vyrazil vpred.

Stúpanie bolo extrémne. Krušné hory sa nepýtajú, či chceš, proste ťa preveria. Pomáhali mi bežecké palice a každé zapichnutie hrotu do blata bolo malým víťazstvom. Keď sme sa s kolegyňami vyškrábali cez ten najhorší úsek, bolo mi jasné: aj tu sa bude bežať. Ony ma povzbudzovali, ja som sa snažil tváriť, že ešte dýcham, a všetci sme išli v jednom rytme: krok, nádych, smiech, krok.
Dievčatá počas závodu fotili, zachytávali momenty, na ktoré ja by som aj tak nemal čas. Ja som sa musel sústrediť na beh, nie na objektív. A som rád, že to urobili. Vďaka nim mám teraz dôkaz, že som fakt bežal, a nielen o tom hovoril.

Atmosféra? Skvelá. Stretol som množstvo známych a priateľov. A nejedno prekvapené „Ty tu?!“. Niektorí ma poznajú len zo sedla bicykla, takže vidieť ma na bežeckých pretekoch bolo pre nich možno ešte väčší šok ako pre mňa samotného. Smiali sme sa tomu a užívali si tú pohodu po dobehu. Blato na topánkach, čaj v ruke a ten pocit, že to proste vyšlo.

Mutr nebol len pretek. Bol to dôkaz, že aj keď máš nádchu, trochu pochybuješ a počasie sa tvári, že ťa nemá rado, aj tak to zvládneš. Pretože chceš.