Nočný výstup na Milešovku

Zvyk je zvyk. A preto som už 3. rokom vyrazila na pochod, ktorý organizuje UJEP ako Memoriál Hanky Vocáskové z UJEP na Milešovku s cieľom, tento rok po prvýkrát na návsi v kultúrnej sále v Žalanoch. Tento rok nielen nové miesto cieľa, ale pre mňa aj výzva, že vyrazím na tohtoročný, už 60. ročník, sama.

Publikované: 13. 11. 2025

1 min. čítanie

Štart je medzi 14:00 - 16:00 hodinou. Podľa FB stránky viem, že je dlhý rad na registráciu, tak než prídem na štart, posilním sa skvelou kávou a perníkom v ústeckej kaviarni. Potom vyrazím na registráciu, kde je stále rad, ale už kratší. Mám štartovné č. 684 a vyberám si „kratšiu“ verziu pochodu, teda len 28 km. Ešte sa pozdravím s pár známymi, zaželáme si veľa šťastia a idem na to.

Zapínam svoje Garmin Vivoactive 5, dnes peší pochod a o 15:19 opúšťam štart. Čo nesmiem zabudnúť, je krásne počasie. Slnko, 10 °C, predpoveď bez dažďa, čo viac si priať? Len stihnúť západ slnka nad Ústím. Čaká ma cez 1000 výškových metrov, nie je čas strácať čas, plán je, pokiaľ to ide, tak idem a nezastavím, ideálne až v Bílke. To už budem mať pred sebou onú kráľovnú Středohoří a bude treba sa zastaviť, teda takto si to myslím v Ústí :-)

Cestou na štart som nachodila 3 km, dúfam, tak si to potom smelo pripočítam. Jasné, kto by to počítal, ale. Stúpam po červenej k Větruši, fotím obľúbenú štvrť Ústí - Střekov a pokračujem ďalej. Prvé stúpanie mám za sebou, nasleduje chvíľu mierne stúpanie a už medzi stromami vykúka západ slnka. Je niečo po 16. hod a mám to šťastie, vyťahujem mobil, fotím, dve fotky a zapadlo. Krásne, červené, skoro zimné, na duši dobre, nohy tiež držia, zima nie je, tak pokračujem okolo Božích múk, pri ceste, po červenej (väčšiu značku som dlho nevidela :-), na ceste až do Milbohova. Zatiaľ nie je potrebné vyťahovať čelovku, na to je ešte čas. Topánky ma do kopca dobre držia, zatiaľ na blate moc nešmykali. Zatiaľ pijem vodu zo svojej Dynafit fľaše, a dávam si prvú energiu, banán.

A už vidím tabuľu Milbohov a čoskoro za dedinou zmizneme z cesty. Zmizneme (pred mnou aj za mnou sa trúsi ďalší účastníci pochodu), ale snažím sa udržať odstup, a byť sama, preto som išla. Odbočka je tu a miznem poľnou cestou smerom na Milešovka, ktorá sa občas objaví, ale stále je ešte ďaleko. Tak mám zatiaľ 8. km v nohách od štartu, je potreba nezastaviť a ísť. Skúšam aj za chôdze piť čaj z termosky Salewa, nešika sa párkrát polejem, zakopnem o kamene na ceste a do toho zakúsim tyčinku od nórskej značky Real Turmat.

Za chôdze upratujem termosku a vyťahujem preventívne už čelovku Silva, o chvíľu bude nevyhnutným a dôležitým doplnkom. Tak nabitá je, dúfam a je. Prejdem cestu a čaká ma úsek okolo 2 km s podložím blata, ako každý rok, našťastie neprší, tak to šmýka menej. Ale predstavte si, že pred vami prejde cez 600 ľudí, to sa jednoducho občas boríte a dúfate, že sebou neprásknete o zem.

Čelovka svieti skvele, predo mnou i za mnou svetlušky ďalších putujúcich k cieľu, ktorým teda Milešovka nie je, ale tam je kontrola, tam je potrebné vyjsť. Tento rok míňam občerstvenie v Habrovanoch a pokračujem celkom pohodovým tempom na Žim, cez prechod D8. Fotím. Je to krása, zvyšok z úplňku, niekedy človek nepotrebuje čelovku. A je to tu. 15. km a začínajú ma ťahať nohy. Treba povedať, z kopca do Habrovan ma boleli prsty, povedala som si, že do kopca sa ide lepšie a ono áno, aj keď kondička je kdesi (pár dní pred máte nádchu a nič nerobíte a potom rovno pochod). Ale čo nezabije, to posilní. Tak sa zase napijem z termosky a idem ďalej. Telefón hlási 20 % batérie, nevadí, mám powerbanku, tak rovno dobíjam a je to rýchle.

Prekvapuje ma okolo Žimského vrchu teplo, rozopínam mikinu (o tej som už písala) Swix a čelenku, idem len s čelovkou a vyťahujem rukávy. Nohavice trochu od blata, a topánky už dosť, ale zatiaľ Salewa drží, vďaka za to. Pokračujem ďalej a hovorím si, Bílka už je neďaleko. Nezastavila som. Cvakanie mesiaca, a opäť aj približujúca sa Milešovka. Už počujem cestu, tak to je adrenalín, preskočiť, rýchlo odbočiť, a Bílka už len kilák. Jupí! Doplním energiu čajom, oblátkou a chlebom s cibuľou, pozdravíme sa a pokračujeme na vrchol. Pridáva sa ku mne kolegyňa z práce, ako podpora na kopec, z kopca a odvoz domov.

Hovorím, ospravedlňujem sa, ale nebudem hovoriť. A začína stúpanie z Bílky na Milešovku, bolí to, nebudem klamať. Je teplo. A otázka, prečo si to robím? No presne preto, že za rok znova. To som ja. A vďaka, že môžem. Dnes fučím, tempo nič moc, stále idem v mikine, pod ňou vrstva s dlhým od Craftu a pod ňou konkurenčný Swix s krátkym, nikomu to nehovorte. Ale funguje to fajn. Dynafit vesta je božská. Má vrecká, hreje, golier, vetrám zipsom, nákrčník, paráda a je viac teplo. Až ma prekvapuje, ako veľmi. To zatiaľ nepamätám.

Už ju vidím, áno, je tam! Vrchol Milešovky, klasický pohľad na teplotu a rýchlosť vetra. Na moje prekvapenie na Milešovke dlhý rad na pečiatku, no snáď moc nevychladnem. Pečiatku mám. Idem sa prezliecť na zostup, páperovka, klasika, ktorá funguje. Pozdravím sa s kolegom Radkom, ktorý ide tento rok prvýkrát. Beriem čiapku a ideme na zostup smerom Černčice. Kamene, prsty bolia, tak si vravím. Tie nesmrteľné fusky Darn Tough, o ktorých som toľko čítala. Ako skvele fungujú, podržia, podporia, nezapáchajú, neroztrhajú, samé nie a mne prsty už krčujú, ako narážajú do špičiek, je na ne čas. Tak sťahujem fusky od Salewa, beriem tie “s medveďom” a dnes (2 dni po) si vravím, ako to bol skvelý nápad! Nárazy sa zmiernili. Dokĺžeme po blate do Černčíc a čaká nás teraz už len pár kilákov do konca cez Lelov a na námestie do Žalan. Cesta je vždy dlhá, za tmy pekná, ale ten asfalt, to radosť nie je. Ale nevadí, už len kúsok a stále je teplo. Lenivosť mi nedovolí zastaviť a prezliecť, už to dojdem v páperovke.

Chvíľu po pol jedenástej, námestie Žalany a tabuľa Koniec pochodu. Mám radosť, že som došla a teším sa na ďalší rok. Čistý čas na 28 kilometroch je 6:20 hodín, ubehlo to ani neviem ako. Teším sa na spánok, i keď neprišiel tak rýchlo.

Ďakujem všetkým, ktorí ma podporili, písali správy a fandili na ceste. Každá cesta je cieľ. A preto znova opakujem, v prírode je najlepšie a na horách pochybnosti neexistujú. Vďaka, že môžeme a Carpe diem!

Jana

Jana Lužinová Koloshop.cz

Když mě nepotkáte na běžkách na Krušných horách, tak budu uhánět na gravelu poblíž Labe a v Českém Středohoří a kroužit kolem Milady.