Nórsko na bicykli aj pešo: okolie Bjugnu, kam turisti nezablúdia

Čo predchádzalo nórskemu dobrodružstvu a čo je vlastne Bjugn zač

„Môžem ťa so sebou zobrať do Nórska,“ znelo takto raz večer u nás doma. Prakticky hneď som túto ponuku prijala, pretože do Nórska som sa vždy chcela pozrieť, ale rozhodne som si nemyslela, že sa mi to splní tak skoro. Partner tam išiel pracovne a ja som sa na veľa detailov nevypytovala. O pár týždňov neskôr som zistila, že ideme do Bjugnu. Ak vám to nič nehovorí, vôbec sa tým nenechajte rozhodiť. Bjugn je totiž menšia pobrežná obec s približne piatimi tisícmi obyvateľmi uprostred doslova ničoho. Z Prahy sa tam najrýchlejšie dostanete lietadlom. Letíte do Osla, z Osla do Trøndheimu (kde je letisko mimochodom asi dvadsať minút autom od samotného mesta). Z Trøndheimu ešte dvadsať minút do Flakku na trajekt. Trajektom pol hodinky, potom ešte hodinu autom, a ste tam! Inými slovami – čo by kameňom dohodil.

Keď som toto zistila a pridala k tomu odborný pohľad do mapy, bolo mi hneď jasné, že to bude výzva. Počet chodníkov, ciest aj ciest je v tejto oblasti pomerne skromný. Nehovoriac o počte turistických trás. Vzhľadom na to, že som v našej trojčlennej skupinke hlavný plánovač, padla na mňa ľahká nervozita. Dievčatá mali však prísť až druhý týždeň a ja som tak mala mať celý prvý týždeň na to, zhodnotiť, kam stojí za to sa vydať, a celú oblasť preskúmať.

Ako najlepší spôsob, ako nejakú neznámu krajinu preskúmať, mi vždy prišla kombinácia bicykla a pešej turistiky. Na pešiu turistiku totiž prakticky nič nepotrebujete (čo zaberie málo miesta v kufri) a zároveň vás nijako neobmedzuje terén. Bicykel vám zase umožní preskúmať viac. Musela som sa teda rozhodnúť, na akom bicykli toto dobrodružstvo absolvujem. Nechcelo sa mi však zháněť kufor na bicykel a svoje bicykel mám až príliš rada na to, aby som ho zverila do rúk nejakej leteckej spoločnosti. Bolo teda jasné. Bicykel si niekde požičiam. Požičovňa v Bjugne by bola ideálna. Bicykel by som si mohla požičiavať podľa toho, ako bude vyzerať počasie, a neprerábať na tom veľa peňazí. V Bjugne ale samozrejme nič nie je. Začala som preto hľadať v Trøndheimu. Je to predsa len väčšie mesto (212 tisíc obyvateľov). Zostávala ešte otázka: čo si požičiam za bicykel? V Trøndheimu a okolí by sa asi oplatilo MTB, ale v Bjugne veľa terénnych cestičiek nie je, zvolila som preto cestný bicykel. V požičovni som dostala celkom pekne vyzerajúcu Meridu s elektronickým radením aj SPD pedálmi (po dohode). Starať sa o ňu asi mohli starostlivejšie, ale týždeň som si na tomto bicykli predstaviť vedela. No, a za túto moju predstavu som tam nie úplne ochotnej obsluhe nechala tri tisíc nórskych korún, čo je približne šesť tisíc našich. Bicykel som teda mala. Kufre nám tiež dorazili, takže teraz už nezostáva nič iného, než toto veľké dobrodružstvo odštartovať!

Cyklistická časť – hladké cesty, ohľaduplní vodiči a drahé desiaty na pumpách

Takmer totožnú vzdialenosť som prešla aj na druhej vyjížďke, dokonca aj stúpanie bolo rovnaké, vietor už našťastie nie. Trasa sa tentokrát uberala opačným smerom, na ostrov Lauvoya. Vzhľadom k počtu ciest to znamenalo ísť rovnakou cestou tam aj späť, a akurát na ostrove spraviť krátky okruh (ostrov má asi dva kilometre na šírku), asi mi prišlo vtipné takto obísť malý ostrovček a ísť späť. Aspoň som si mohla všetky tie vjemy prezrieť zo všetkých strán a poriadne.

Ostatné jazdy boli už kratšie. Väčšinou totiž dopoludnia alebo popoludní vytrvalo pršalo a ja som si tak zvolila radšej chôdzu, pri ktorej mi to toľko neprekáža. Postupne som ale prešla takmer celý región a dovolím si preto z tejto svojej skúsenosti vyvodiť pár záverov a pridať pár tipov na jazdenie v Nórsku:

• Ciest okolo Bjugnu je určite menej ako v priemernom slovenskom okrese, čakala som preto, že zo mňa vodiči nebudú úplne nadšení. Nórski vodiči sú však voči cyklistom oveľa ohľaduplnejší a na cestách som sa cítila naozaj bezpečne.
• Ak podobne ako ja doplňujete zásoby a iné občerstvenie na benzínkach, pripravte sa na to, že sa prehnete. Pre ilustráciu prikladám dva nákupy, každý za 200 NOK. :) Všade si však vystačíte s platobnou kartou.
• Mapy.com sú dobrým spoločníkom, ale na biele cesty pozor! Aj tie žlté sú trochu s otáznikom. Istota je, ak vedú z nejakej väčšej obce do druhej. Oranžové sa mi vzhľadom na skúsenosti zo SR zdali ako cesty, na ktorých nemám čo robiť. Premávka na nich je ale asi polovičná v porovnaní s priemernou slovenskou okreskou.
• V obytných oblastiach je maximálna povolená rýchlosť 30 km/h, tak opatrne. Naši nórski sprievodcovia nás navyše varovali, že sú na prekročenie rýchlosti veľmi citliví a pokuty sú dosť mastné.
• Nórske cesty sú v zásade kvalitné. Cyklotrasy nájdete skôr v mestách, aby ste sa nemuseli motať medzi autami. Malé prekvapenie môže nastať, ak budete prechádzať po priechode – biele pásy priechodu sú totiž často 3D a trochu si na nich zakáčete.
• Ak nechcete ísť po ceste a nie je k dispozícii cyklotrasa, môžete ísť podľa nórskych predpisov po chodníku. Chodci majú ale prednosť a ste tak povinní im prispôsobiť rýchlosť.

Jednou vetou: ak nórske počasie praje, cestná cyklistika tam stojí za to!

Pěšia časť – soby, hrdzavé panvičky, jedovaté čučoriedky a nelegálne elektrárne

V rámci pešej turistiky sme sa najviac šplhali na kopce, kam sa na bicykli dostať nedá. Dominantou regiónu, a široko-ďaleko najvyšším vrcholom, je Kopparen – 484 m. n. m., čo je iba o päťdesiat metrov viac než priemerná nadmorská výška na Slovensku. Môže sa teda zdať, že to nie je veľmi veľký kopec. Náročnosťou nám však pripomínal výlety do rakúskych Álp. Trekingové paličky nám preto aj tu boli najlepšími kamarátmi. Miestni na ne občas pozerali s veľkým údivom, ale nenechali sme sa tým odradiť. Napríklad na Kopparen vedie kilometrová cestička plná kameňov a koreňov s prevýšením približne 420 metrov. Paličky nám tak pripadali ako vhodné vybavenie. Opora v kopcoch ale nie je jediné, čo vám môžu paličky v nórskej krajine ponúknuť! Dajú sa vďaka nim i krásne preskakovať močiare a iné vodné radosti, ktoré sú pre nórsku krajinu typické.

Nórske kopce sú na rozdiel od Álp guľatejšie. Sú to často oblúkovité skaly, v ktorých úpätí nájdete priezračné jazierko a bohatú flóru – čučoriedky, brusnice a tiež pár rastliniek, ktoré tieto dve pripomínajú a o ich škodlivosti pre ľudské zdravie sa v odborných kruhoch diskutuje, napríklad taká vlochyňa močiarná. Miestni tvrdili, že aj losov je tu mnoho. To ale nemôžeme potvrdiť, pretože my sme losa stretli až pri ceste domov.

Čo sa týka značenia turistických trás, veľmi si s tým tu nelámu hlavu. Možno to bude súvisieť s tým, že nejde o úplne turistickú destináciu, kto vie. Občas sa ale Nóri rozhodnú turistom trochu pomôcť a na križovatke dajú rozcestník. Vašou úlohou je potom do ďalšieho rozcestníka nezísť z nimi zamýšľanej trasy, pretože ak nie ste nikde na kopci, značky cestou neobjavíte. Na kopcoch a v horách je to podobné ako v iných krajinách – značka na kameni, vo väčšine prípadov červená a pomerne zle viditeľná. Mnoho peších trás navyše na slovenských mapách chýba. Odporúčam preto aplikáciu Norgeskart, kde sú takmer všetky. Na niektorých trasách sa Nóri aj celkom zabavili. Napríklad začiatok trasy na Kopparen bol značený kravatami! Inde sme zas našli cestičku plnú “zvonkoher” – rôzne po stromoch boli zavesené kovové predmety a my sme si mohli vyskúšať, ako znie napríklad taká hrdzavá panvička, keď do nej buchnete kladivkom. Pod jedným kopcom boli na zmenu zavesené vedrá a na tabuli vedľa stálo, že máte kamennému andílkovi na vrchole priniesť vodu, pretože s vodou sa vraj vždy ide lepšie. :) 

Práve soby sú tiež dôvodom, prečo je Storheia najkontroverznejším výletom nášho nórskeho dobrodružstva. Pastieri totiž na energetické spoločnosti, ktoré komplex prevádzkujú, podali žalobu, v ktorej uviedli, že elektrárne narušujú životný priestor sobov a ohrozujú tak tradície domorodých Sámov. Najvyšší nórsky súd im dal v roku 2021 za pravdu a výstavbu komplexu v oblasti Storheia zakázal. Jediný háčik bol v tom, že posledná elektráreň tam bola dostavaná už v roku 2019. Ak teda máte morálny problém s obnoviteľnou energiou, ktorá vykorisťuje domorodých Sámi a narúša ich pastierske tradície, radšej sa komplexu vyhnite.

Stojí teda Bjugn za návštevu?

Rozhodne áno! Ako v zvyšku Nórska sa tu nemusíte nikde predierať davmi, stretávať mraky turistov, stáť žiadne rady a môžete si tak vychutnať kúsok divokej prírody osamote. Na preskúmanie celého regiónu by poslúžil skôr nejaký gravel, ale s cestným bicyklom sa tam dá tiež dosť presvišťať. Počasie sa vám určite pokúsi dovolenku trošku pokaziť, ale ak máte dostatok topánok, suchých vrstiev a pršiplášť, budete domov odchádzať ako nadšený a spokojný turista. To bol minimálne môj prípad. A hoci som si Nórsko veľmi užila a snažila som sa, aby som si dažďom nenechala pokaziť celkový dojem, dúfam, že v Slovinsku, kam s dievčatami mierime teraz, nám letné počasie bude priať o niečo viac. Ak tiež ešte niekam cestujete, alebo si jednoducho len chcete užiť zvyšok cyklistického leta niekde v SR, prajem vám, aby sa počasie trochu umúdrilo a dopriali nám všetkým ešte pár preslnených chvíľ! Krásny zvyšok leta!