Teambuilding teplickej predajne: skialpy, hmla a Bouřňák

Zloženie výpravy bolo jasné: Radek, Radka, Matěj, Adéla, Mates a Tereza. Po práci sme naložili auto a zamierili smerom Mikulov v Krušných horách. Skialpovú výbavu sme si zapožičali z našej vlastnej požičovne, konkrétne vybavenie Dynafit, ktoré bežne ponúkame zákazníkom. Tentokrát sme si ho ale chceli vyskúšať v reálnych horských podmienkach.

Cesta do Mikulova nás privítala čerstvou snehovou nádielkou. Jazda autom pripomínala Rallye tisícich jazier. Sústreďovanie, pokoj v rukách, žiadna zbrklosť. Hory už dali najavo, že dnes si nič nevezmeme zadarmo.

Na parkovisku stretnutie. Rýchla dohoda, výbava Dynafit pripravená, čelovky Silva na hlavách. Adéla vytiahla splitboard, my ostatní skialpy. Všetci skúsení lyžiari, ale rešpekt z hory je povinná výbava každého z nás.

Výstup na legendárny Bouřňák bol značený reflexnými prvkami, ktoré v hmle svietili ako majáky. Miestami to nebola žiadna rozprávka. Nový sneh zafúkal stopu a človek musel hľadať cestu, ktorú miestni skialpinisti poznajú naspamäť. Čelovky kreslili kužele svetla do bielej tmy a sneženie hustlo.

Na vrchol sme dorazili zhruba za 45 minút. Rýchla pauza. Pásy dole. Prvý zjazd.

Hrobská. Viditeľnosť sotva desať metrov.

Sneh bodal do očí ako malé ihličky a vietor si nebral servítky.
„Tak poďme na to!“
„Neprepínaj sa s tými lyžami a jazdi!“ kričí na mňa Mates.

Rešpekt k hore aj lyžiam si vyžiadal svoju daň, ale v prašane sa krásne oblúčkovalo. Sneh odletoval od lyží a každá zákruta bola malá výhra. Orientujem sa čisto podľa svetielok čeloviek, rozmiestnených po svahu ako súhvezdia.

Pod vlekom znova tulenie pásy a druhý výstup. Nohy už boleli, ale hlava bola pokojnejšia. Vrchol nás privítal hmlou a poriadnou fujavicou. Zhadzujeme pásy a vyrážame dole po štvorke.

V hlave mi naskakuje hláška z Anděla na horách:
„Vy čo ste slabší lyžiari, nejazdite priamo šusom, ale traverzujte pomaly oblúčkami.“

Tak áno. Poslúchol som.

Tereza ocenila hlavne to, že sa človek dokáže po práci zdvihnúť a ísť si siahnuť na vlastné hranice:

„Po práci sa človeku nikam nechce, ale prečo sa trochu neprekonať. Teambuilding ako sa patrí a po dvoch hodinách náročnej aktivity sa spí jedna báseň.“

A David k tomu s typickým nadhľadom dodal:

„Podmienky boli drsné a človek si siahne na komfortnú zónu. Ale práve z tej nepohody vznikne zážitok, na ktorý sa dnes už pozerám s úsmevom.“

S kolegami trávime veľa času v práci. O to dôležitejšie je občas ten čas spestriť športovým výkonom a spoločným zážitkom mimo zabehnuté koľaje. Skialpový teambuilding na Bouřňáku nám toto splnil do bodky. Bolo to fajn.